Byť v Chorvátsku a nenavštíviť Plitvice by bol pre mňa osobne najväčší hriech tohto leta. Zachádzať sme nejak zvlášť nemuseli, stačilo zísť z diaľnice a už len obdivovať krásu prírody, ktorú tam majú. Cestu k nášmu cieľu sme si krátili kochaním sa na miestne dedinky, poľnohospodárstvo i prírodu.
Na Plitvických jazerách nás čakalo prekvapenie. Ani vo sne by nás nenapadlo, že tam bude také množstvo ľudí rôznych národností, rasy, kultúr, vierovyznania... Všade boli rady. Ku kase. K bufetu. K toalete. Na parkovisko. Jednoducho všade!
Parkovisko bolo úchvatné. Keď som hľadajúc naše auto blúdila po lese, miestami som mala chuť rozplakať sa. No potom ma premohol smiech, že v tomto bludisku áut, ak nájdem to naše bude len nejaký zázrak alebo neskutočná šťastena, ktorá pri mne v ten deň stála. Našla som ho! Neviem ako!
Aby bolo jasné. Parkovisko je bludiskom, lebo je vytvorené niekde v lese, kde je potiahnutý asfalt, poprípade dané nejaké tie jednosmerky, prikázané smery alebo zákazy. Žiadne iné označenie, len stromy, stromy, stromy a stovky rôznych aut zaparkovaných ako im najviac vyhovovalo.
Keď sme už konečne držali vstupenky v ruke nazdávajúc sa, že už nás čaká čaro jazier, sme rezkým krokom vykročili. A čakal nás znova rad. Čln nás musel previezť na druhú stranu jazera. Konečne sme sa dočkali.
Nevinnosť prírody. Takto si predstavujem raj. Keby som mohla, určite by som nahá skočila do vody a plávala v tej prekrásne čírej, blankytnomodrej vode. Nedá sa. Je to prísne zakázané. Krása mi vyrážala dych. Miestami som nenachádzala slova, len som kráčala a nasávala energiu života, ktorá na tomto mieste sála zo všetkých strán. Voda je priezračná. Vidíte na dno jazier. Vodopády sú neuveriteľné. Kaskády unikátne. Vždy odkiaľsi z lesa, zo skaly, z trávy stekala voda do jazier. Nádherné. Čarovné. Úchvatné. Báječné. Božské. Rozprávkové. Príroda sa famózne vyšantila a zanechala nám obrovské dedičstvo. Človek si musí oči vyočiť. Ešte teraz mám zimomriavky na ruke.
Hoci sme zvolili najkratšiu trasu, trvalo nám to cca tri hodiny ľahkým, pokojným krokom s dvojročným dieťaťom. A to nám malý dal poriadne zabrať. Ale páčilo sa mu. Vždy keď sme si mysleli, že zaspí na našich rukách, zbadal vodu, kamienky, rybky alebo kačky a už sa tešil.... Možno som miestami dávala viac pozor na neho, ale stačilo mi, že prechádzam tými úchvatnými drevenými chodníkmi levitujúcimi nad vodou, kde Winnetou bojoval o poklad na striebornom jazere.
Krásu Plitvíc sa nadá opísať slovami, treba to vidieť. Všetkým je nám jasné, že Plitvické jazerá patria do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Jazernú sústavu tvorí spolu 16 jazier. V národnom parku Plitvice jazdí kyvadlová doprava, ktorou sme sa aj my dostali na parkovisko a po jazere Kozjak malý parník. Po návrate sme boli unavení, hladní a zničení. NO STÁLO TO ZATO!
ODPORÚČAM VŠETKÝM NAVŠTÍVIŤ TOTO PRENÁDHERNÉ MIESTO.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára