V týchto dňoch si uvedomujem a častejšie na to myslím, že už štyri roky "leňoším" doma. Sú to štyri roky, čo som prestala učiť, prestala pracovať a hrozne mi to chýba. Veľakrát by som sa len tak z ničoho nič chcela ocitnúť na SPŠH (ktorá už, žiaľ, neexistuje) medzi študentmi a bľabotať tie svoje....táraniny. Och!!! Taký Beckett - Čakanie na Godota alebo J. C. Hronský - Jozef Mak. Viesť dialóg alebo skôr monológ sama so sebou v štýle "daj otázku a odpovedz si na ňu."
Štyri roky doma - na zbláznenie. Ok, dobre venujem sa deťom a domácnosti, ale niekedy mi ten monotónny, stereotypný život lezie poriadne na nervy. Hlavne, keď mám deficit spánku. Poznáte to "nervózna matka - nervózne deti". No nie každý deň je na ružiach ustlaný.
Pamätám si ako teraz, ako som mala odovzdať vysvedčenie a ísť na MD, ale nepodarilo sa mi to. Dostala som horúčky a s chrípkou v ôsmom mesiaci ma odviezli domov. To bol môj koniec! V práci! V škole! V Košiciach!
Za tie štyri roky som, veruže, riadne osprostela :-), moja slovná zásoba sa zredukovala na pár slov: fúj, ba, papaj, piškaj, neplač, nerob, nekrič, Adelka, Šimon.... Sotva desať slov, bez ktorých nie je deň dňom. Ešteže nemám potrebu všetko zdrobnenizovať, no určite je môj rečový prejav "postihnutý".
Nepripravujem sa na vyučovaciu hodinu, netvorím písomku, nechodím do kina, v obchoďákoch som minimálne, nekecám s kolegyňami, ale utieram zadočky, vyberám papiere/servítky z úst malej piškoty (veľmi jej chutia), varím kašičky, trepem hlúposti, spievam detské piesne, behám medzi dvoma izbami 24 hodín denne. Niekedy ráno sa zamyslím, že "preboha, koľkokrát som vstala? Koľkokrát som kojila? Koľkokrát som prikryla Šimona?" Pri čísle tri už nerátam. Prestala som. Lebo by som sa zbláznila. Čo neviem, to nezaťažuje môj i tak osprostený mozog.
Najlepším pomocníkom v reči sú, tzv. "holky pro všechno" zámená. Dokážem ich použiť všade, v každej situácii, v každej vete či texte. Lenže okolie mi niekedy nerozumie. Manžel o tom vie svoje. Napr. Bol si tam a priniesol si toto? Volal ti ten, čo si s ním bol tam, vieš??? Toto tam by bolo dobre urobiť. :-D :-D
Neznalosť ľudí neospravedlňuje. No MY MAMIČKY na RD sme ospravedlnené, že sa približuje mentálnej úrovni dieťaťa. Veď sme tu teraz pre ne. Čas, ktorý je nenahraditeľný pre psychický vývoj dieťaťa. Učíme ho, ovplyvňujeme ho, vedieme tým správnym smerom (aspoň podľa nás). Snažíme sa mu dať to najlepšie, takže na určitý čas nám nebude vadiť, že sme nasprostasté!!! Verím, že všetko je a bude ako má byť. Keď deti vyrastú a začnú argumentovať sa naša slovná zásoba znova rozrastie o pár sto, tisíc,...slov, lebo bude musieť. Veď predsa nedáme za pravdu tým naším malým špuntom. "Pod mojou strechou platia moje pravidlá. Všakže!" Ach! Som ako moja mama. Gény sa nezaprú.
A preto zúfalou mamičkou som len chvíľu, keď som myšlienkami s kolegami v kabinete, kde riešime niečo dôležité. Potom otvorím oči ešte viac ako mám a som späť v domácnosti pri deťoch, ktoré má inšpirujú trošku iným spôsobom. Uvedomujem si, že tento stav nebude trvať večne a práca ma počká. Do dôchodku sa ešte narobím.
Majte pekný marcový deň *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára