Óóó, toto nikdy nespravím! Musím byť v tomto tvrdohlavá. Stáť si za svojim. Nepovoliť! Nedovoliť! Neskúšať! Neprijať! Nikdy, fakt nikdy som si nemyslela, že toto dopustím. Nechcela som, aby naše dieťa spalo s nami v posteli. No, ako sa hovorí, "zariekaného chleba sa najviac naješ"! A stalo sa to aj mne! Určite to poznáte milé mamičky.
Dieťa veľa plače. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu. Dieťaťu idú zúbky. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu. Dieťatko je choré. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu. Dieťatko prechádza separačnou úzkosťou. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu. Dieťa nechce spať. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu. Dieťatko má nočné mory. Pritúlim si ho k sebe. Na chvíľu.
Zoberiete dieťatko k sebe do postele. Raz. Lebo sa bojíte, aby sa nedusilo, keď je choré. Druhý večer je podobný, zoberiete ho k sebe, lebo nechcete, aby sa ešte viac zahlienilo. Tretí raz zaspíte spolu s bábätkom zničené od únavy a vám sa nechce preložiť ho do postieľky, lebo ste šťastná, že konečne zaspalo bez revu a zároveň padáte na hubu od únavy. Pretože veľmi dobre viete, choré dieťa je veľmi nepríjemné dieťa. A aj keď robíte všetko preto, aby malo super komfort, jednoducho to niekedy nevyjde.
Ani poriadne netuším ako a kedy sa to začalo. Snažím sa loviť v pamäti, len predpokladám, že piškoťáčka bola nachladená a tak som si ju vzala do postele. Raz. Druhý raz. Tretí raz. ...... Až som prestala vnímať čas a teraz si uvedomujem, že takto fungujeme dobrých sedem - osem mesiacov. Nepamätám si presne, kedy nasala chyba v programe. Viem a plne si uvedomujem, že piškoťáčka si na to rýchlo zvykla. Aj som ju párkrát preložila do postieľky, dokonca sa nám podarilo prespať aj celú noc, z čoho som sa tešila. Ale takéto noci môžem spočítať na prstoch jednej ruky. A tak deň za dňom, mesiac za mesiacom piškoťáčka spí v manželskej posteli. Fakt NIKDY som si nemyslela, že niečo také dopustím. Veď pri Šimonovi som bola maximálne prísna a striktná vo viacerých veciach. Je pravda, že pri druhom dieťati veľa veci neriešim a ešte viac vecí ide akosi samo.
Piškoťáčka bola od narodenia veľmi kontaktné dieťa, s nikým nechcela zaspávať. Len so mnou, pri mne, na mne. Kým som si na to zvykla a uvedomila si, že to nezmením prešlo veeeeeľa dní. Veď aj ona je osobnosť so svojimi potrebami.
Poviem vám teda, začiatky boli hrozné! Piškota sa na posteli prehadzovala, "furikovala" po nej, kopala. Jóóój, koľkokrát som sa zobudila, že leží pri mojich nohách (šťastie, že nespadla), alebo som dostala kopanec do brucha či hlavy, alebo som dostala hlavičku hlavičkou. Môžete si predstaviť, aké to bolo nepríjemné zobudenie, keď vás v pokojnom spánku nečakáne niekto/niečo takto nepríjemne prekvapí. Niekedy lietali nocou všelijaké škaredé slová, uznajte, chceli by ste takéto nočné prebudenie? Často som sa v noci budila, nadávala, plakala, opravovala ju, prikrývala, posúvala od seba do stredu postele, lebo už som bola jednou nohou na zemi. Spolu s manželom sme prežili toto náročné posteľové obdobie a premiestnili sa do druhej fázy. Ani tu netuším ako dlho to trvalo, viem len, že som v tom čase bola unavená, nervózna, nahnevaná na seba, okolie i na svoje dieťa. Ale viete čo? Prešlo to!!! Nekonečné naprávanie, ukladanie, prikrývanie malej piškoty priniesli plody. Začala spať pokojne. Už "nechodí" po celej posteli, už nedostávam po papuli, už ma nekope do brucha, ani nedostávam hlavičku. Spí sladko. Síce pri nás, medzi nami, ale spí. Spí celú noc. Ani do tejto fázy neviem, kedy sme sa dostali...išlo to samo, prirodzene. Táto fáza trvá možno aj tri - štyri mesiace. A tak spíme relatívne pokojne všetci traja v jednej posteli. Dlho som s touto situáciou bojovala. Odmietala som takúto možnosť. Snažila som sa ju dávať do postieľky. Márne. Dostala neskutočný plačúci záchvať, akokeby ju tam niekto týral. Nechápala som. Momentálne nám postieľka slúži len ako mantinel, aby som nespadla z postele :-)
Po tejto náročnej "spánkovej" ceste som pochopila viacero vecí:
1. Všetko zlé je na niečo dobré.
2. Nie je to také strašné ako hovoria iní (ľudia, lekári, matky, babky...) Ak si nájdete spôsob a systém ako, dá sa aj táto situácia zvládnuť.
3. Vždy, keď idem spať, viem, že tam na mňa piškota čaká.
4. Stále mám vyhriatu posteľ.
5. Môžem ju vyobjímať a vybozkávať aj v noci. Objatí predsa nikdy nie je dosť.
6. Ruku na srdce. Túlite sa v noci s mužom k sebe? Po rokoch má každý svoju stranu. My sa túlime.
7. Daruje mi objatie len tak kedykoľvek v noci. Áno chápem ubezpečuje sa, či som tam, ale je to tak krásny pocit, že som pre niekoho všetkým, že aj v noci som pre ňu najdôležitejším človekom na svete.
8. Len tak dostanem prílev bozkov (viac môžeš prečítať TU).
9. Ešte stále môžem cítiť jej dokonalú detstkú vôňu, o ktorej som už písala.
Zatiaľ som sa zmierila s touto situáciou, pretože viem, že raz sa pominie, že svoju posteľ budeme mať s mužom len pre seba. Predpokladám, že keď sa tak stane, bude mi piškoťáčka v posteli chýbať. Predsa len takéto čarovné chvíle, ktoré prináša život nezažijem len tak.
Zároveň som pochopila, že dieťa v posteli nemusí byť až také hrozné. Ok, klamala by som, že nerozmýšľam ako a kedy dám piškotu do vlastnej izby. Pohrávam sa s touto myšlienkou, ale ešte sa mi nechce, ešte som nenabrala odvahu. Práve prežívame pokojné noci, kedy deti spia a nebudia sa.
Ako ste na tom vy? Zažili ste alebo zažívate podobnú situáciu? Ako ste sa s tým zmierili? Ako ste to vyriešili? Máte nejaké tipy a triky?
Pekný pondelok prajem *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára