Ahojte mamičky/ ženy,
už sa nám to kráti a ja stále viac a častejšie rozmýšľam, čo nás čaká. Ako to bude? Ako zvládneme novú situáciu? Ako dlho nám bude trvať zvyknúť si na zmenu? Aký postoj zaujme náš syn? Budeme s ním bojovať alebo príjme súrodenca ľavou zadnou? Tieto a ešte ďalšie otázky mi víria hlavou.
Nie je nič krajšie ako keď vás syn večer pred spaním nekonečne dlho objíma a hovorí krásne slová "ľúbim" len tak bez výzvy. Bez toho, aby ste to od neho chceli, očakávali. No dobre dobre! Tak trochu očakávam, resp. pomaly, ale isto si zvykám, že práve v tom čase sa chce maznať, ľúbiť, a to len preto, aby nemusel ísť spať. Je zaujímavé ako vie rýchlo zabudnúť, že som na neho počas dňa zvýšila hlas, lebo nechcel upratať hračky alebo nezjedol obed alebo chcel čokoládku, keksík alebo bil deti v pieskovisku..... Mama je mama. Ten rastúci, stále viac intenzívny vzťah medzi matkou a dieťaťom je nenahraditeľný. Vzájomný dôverný vzťah medzi nami (dieťaťom a matkou) je najdôležitejšou výživou pre uspokojenie základných potrieb lásky a bezpečia.
Najviac sa obávam, ako sa Šimon stotožní s novou situáciou. Pripravujeme ho na to od začiatku, ale vôbec netuším, čo sa deje v jeho hlávke. Je pravda, že teraz už aj on rozpráva o "ľali", ktorú mamka prinesie z nemocnice a viac si uvedomuje, že sa niečo deje, lebo mám väčšie bruško, ktoré už aj pohladká a zároveň sa vypytuje. Čo tam je? Prečo ma bolí bruško? Kto ma kope? .... a rôzne iné detské otázky.
Samozrejme, očakávam, že bude žiarliť. Ale taktiež verím, že ho to rýchlo prejde. Viem, že budem musieť rozdeliť svoj čas, aby som sa dostatočne venovala aj jemu. Aby som ho neodstrkovala. Aby sa necítil osamelý, nepotrebný, neľúbený. Aby stále dostatočne pociťoval, že ho ľúbim a že je tu v bezpečí. Že mu nechceme ublížiť. Že tu pre neho som/budem stále a že sa môže na mňa spoľahnúť. Verím, že si nájdeme systém, spôsob ako zvládnuť všetko bez akejkoľvek ujmy... Ak máte nejaké dobré skúsenosti, rady, milé mamičky, pokojne mi môžete napísať. Budem len rada.
Je mi jasné, že každý z nás je individuálny človek a každý sa s danou situáciou vysporiada po svojom, no niekedy si treba prečítať nejaké tie rady....
Tajne dúfam, že na zmenu si zvykneme rýchlo. Nemám chuť s ním bojovať.
Je mi jasné, že aj nás - rodičov - čakajú zmeny. V skutočnosti vám neviem povedať, čo nás čaká, no verím, že to bude príjemná zmena, ktorá obohatí náš život, myslenie i konanie. O tom snáď neskôr a svoje pocity z novej situácie napíšem aj tu.
Príjemný deň prajem *m
Najviac sa obávam, ako sa Šimon stotožní s novou situáciou. Pripravujeme ho na to od začiatku, ale vôbec netuším, čo sa deje v jeho hlávke. Je pravda, že teraz už aj on rozpráva o "ľali", ktorú mamka prinesie z nemocnice a viac si uvedomuje, že sa niečo deje, lebo mám väčšie bruško, ktoré už aj pohladká a zároveň sa vypytuje. Čo tam je? Prečo ma bolí bruško? Kto ma kope? .... a rôzne iné detské otázky.
Samozrejme, očakávam, že bude žiarliť. Ale taktiež verím, že ho to rýchlo prejde. Viem, že budem musieť rozdeliť svoj čas, aby som sa dostatočne venovala aj jemu. Aby som ho neodstrkovala. Aby sa necítil osamelý, nepotrebný, neľúbený. Aby stále dostatočne pociťoval, že ho ľúbim a že je tu v bezpečí. Že mu nechceme ublížiť. Že tu pre neho som/budem stále a že sa môže na mňa spoľahnúť. Verím, že si nájdeme systém, spôsob ako zvládnuť všetko bez akejkoľvek ujmy... Ak máte nejaké dobré skúsenosti, rady, milé mamičky, pokojne mi môžete napísať. Budem len rada.
Je mi jasné, že každý z nás je individuálny človek a každý sa s danou situáciou vysporiada po svojom, no niekedy si treba prečítať nejaké tie rady....
Tajne dúfam, že na zmenu si zvykneme rýchlo. Nemám chuť s ním bojovať.
Je mi jasné, že aj nás - rodičov - čakajú zmeny. V skutočnosti vám neviem povedať, čo nás čaká, no verím, že to bude príjemná zmena, ktorá obohatí náš život, myslenie i konanie. O tom snáď neskôr a svoje pocity z novej situácie napíšem aj tu.
Príjemný deň prajem *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára