Žijeme na tomto svete, lebo máme nejaké poslanie. Každý z nás. Máme niekomu pomôcť, niekomu poradiť, niekoho sprevádzať na ceste, niekoho zachrániť, niekoho ochrániť, niekomu otvoriť oči, niekoho hladkať v ťažkých chvíľach, niekoho vypočuť, niekoho milovať, niekoho nenávidieť, niekomu ublížiť, niekoho potešiť, niekoho obdarovať nálepkou na hrnček, niekomu požičať peniaze v zložitej situácii, niekoho inšpirovať, niekomu pomôcť, niekoho zaujať, niekoho nazlostiť, niekoho vytočiť... Sme tu, aby sme darovali úsmev, lásku, porozumenie, život. Aby sme boli dcérami, ženami, sestrami, kamarátkami, milenkami, manželkami, matkami, učiteľkami, kuchárkami, účtovníčkami, manažérkami, obchodníčkami, vychovávateľkami, upratovačkami...aby sme zanechali stopu u tých, na ktorých nám záleží a ktorí o to stoja.
Život je dar. Všetci, čo kráčame po tejto Zemi sme ho dostali do vienka. Niekto má dlhšiu cestu, iný kratšiu. Faktom je, že aj za minimálne kratučký čas dokážeme zanechať stopy v srdci iného človeka. Niekedy urobíme chybu, no často dostaneme možnosť napraviť, čo sme pokazili. Lenže koľkokrát si človek zaslúži dostať šancu. Šancu od života??? Jeden, dva, trikrát??? alebo vždy za každou chybou? Nemali by sme sa z chýb poučiť? Ako dlho má život otvárať nové a nové dvierka a navádzať človeka na správny smer cesty?
Životné križovatky, životné cesty, také náročné a zložité, možno niekedy až nevyriešiteľné, ale každá cesta či už vpravo, vľavo alebo rovno má svoj zmysel. Nevyužiť šancu na lepší život je hriech. Na krajší život. Na pokojnejší život. Na nápravu toho, čo nevyšlo, čo sa pokazilo. Zahodiť šancu a vôbec sa nezamyslieť, čo by zmena mohla prinieť, je úbohé. Chce sa mi plakať, keď vidím ako ľudia premárnia svoju šancu na zlepšenie vzťahov v rodine, okolí...na zlepšenie života. Svojho života.
Človek má sklon ničiť sám seba. Dobre, je to jeho rozhodnutie, ale nemusí ubližovať ľuďom vo svojom okolí. Treba byť trochu vnímavý, empatický a nemyslieť len na svoje "potešenie". (Pretože jeho potešenie, nemusí byť potešením pre ostatných.) Prečo sa ľudia takto nerozumne správajú? Možno im niekto ublížil niekedy v minulosti, a nevedia sa s tým vysporiadať, možno sú zatrpknutí, lebo vy sa máte lepšie, možno nevychádzajú zo svojej ulity a nevidia, aký je život krásny, keď ho vieme žiť. Každý má svoje starosti, svoje trápenie, nikto nie je bez problémov. Ako sa hovorí: "Nie je chyža bez kríža." Miera problémov je rôznorodá, ale ľudia bojujú, nepoddávajú sa. Bojujú za seba. Za svoj život. Príroda, Boh, rodičia nám nedarovali život, aby sme ubližovali ľuďom. Chápem, všetci máme svoju pravdu a je ťažké priznať si chybu. No nie sme dokonalé tvory. Chýb sa dopušťame, je na nás, či sa z nich poučíme, či ich dokážeme napraviť. Život nám nedá XY šancí na zlepšenie vzťahov, života.
Využime ŠANCU na nový život. Nezahoďme ju do koša, lebo naše "pôžitky" sú nám milšie. Nebuďme sebeckí, zamyslíme sa, čo nám to život hovorí, ak nás postaví na križovatku. Buďme úprimní k sebe i k okoliu. Neútočme, ak nám chce niekto pootvoriť oči. Nehnevajme sa za pravdu, ktorú nám hovoria. Skôr sa zamyslíme nad slovami ľudí, ktorým nám na nás záleží. Postavme sa ŽIVOTU v ústrety, s otvorenou náručou a užívajme si slnečné lúče, kvapky dažďa stekajúce po okne, úsmev milujúcich detí, vrúcny pohľad rodičov, lásku svojho manžela či manželky, vôňu pokosenej trávy, sladkú chuť praliniek, lebo nikdy nevieme, či to nebude práve to posledné, čo na tomto svete zažije.
Prajem príjemný deň *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára