27. 1. 2018

Iba MY dvaja

44. ŽIVOT OBYČAJNEJ MATKY

      Ten pocit, keď si môžem objednať jedlo, na aké mám chuť, keď nedojedám po deťoch, keď sa nemrvím, lebo aj deti sa mrvia, keď neutieram omáčku z trička alebo nezbieram rezance z nohavíc, keď nie som jednou nohou v pozore, keď nežujem a zároveň utekám za deťmi, keď viem, čo jem, pretože aj oči si vychutnávajú jedlo, lebo nemusia pozorovať, čo naše deti robia, keď vediem normálnu konverzáciu s mužom, lebo sa nemusím vytáčať ako naše deti vymýšľajú a nechcú jesť, keď sedím ako človek pri stole a nie ako paragraf, keď nepočujem šomranie deti, že je jedlo zle, keď jem príborom, nielen lyžicou, keď.... to je po rokoch rodičovskej dovolenky obrovský kultúrny ZÁŽITOK.
     Mali sme s manželom možnosť vypadnúť z domu a byť chvíľu bez deti. Nám sa to málokedy obom naraz podarí. Šancu sme využili, nasadli do auta a odcválali preč!
     Popravde, i pri rozhovore s mužíčkom sme si hovorili, čo by sme  robili, keby s nami boli deti, intenzívne sme na ne mysleli, no tiež sme vedeli, že je im fajn s babkou a krstnou. Veď ani nám RODIČOM nezaškodí byť sem-tam bez nich. Bolo to zvláštne, to je pravda, ani si nepamätáme, kedy sme boli niekde len MY DVAJA. Dokonca sme sa chytili aj za ruku a bolo to akoby som dostala elektrický šok, zvláštna energia, ktorá prechádzala každou bunkou tela. Ako dve hrdličky! :)

     Pokojne sme si objednali obedík a nikto iný nechcel "čítať" menu, vychutnali si, po čom naše chute túžili, prežili sme pár hodín spolu a viedli debatku bez toho, aby medzi nami boli deti, alebo aby sme jednu myšlienku začali a vzápätí zabudli, lebo by sme už utekali k deťom, pretože by niečo potrebovali.

     Piškoťáčka bola prvýkrát dlhšie ako hodinu bez nás. Trochu som sa aj obávala, ale zvládla to na výbornú. Nebolo to síce na noc, ani na niekoľko dní, ale budeme musieť častejšie praktizovať takéto "výjazdy".
Pamätám si, keď bol Šimon prvýkrát bez nás. Znášal to veľmi ťažko, počas dňa bolo všetko ok, no keď prišla noc, trochu poplakal. I to zvládal, ibaže celé odlúčenie sa odzrkadlilo na jeho zdravotnom stave, po krátkom odlúčení začal horúčkovať a bol nervózny. Pri Adele, takéto dňové (aj na noc) odlúčenie naozaj nie je možné, v noci keď sa zobudí (hľadá ma) ju nevie nikto, naozaj nikto upokojiť. Aj z polnočnej omše som utekala, lebo plakala. I na to však príde čas, a preto ju do ničoho nenútim.

Ako ste na tom vy? Dokážete si vyraziť bez deti? Máte takúto možnosť? Robievate to pravidelne? Aké mate pocity, keď nie ste s nimi? Ako to prežívajú vaše deti?
V konečnom dôsledku takéto krátke odlúčenie prospeje obom stranám.

*m





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára