Za snehom na Hrebienok

 45. ŽIVOT OBYČAJNEJ MATKY

     Povedzme si to na rovinu. Táto zima je o ničom. Je hrozná! Mám pocit, že viac prší ako sneží. Výkyvy počasia (aj nálad) dávajú zabrať každému organizmu. Nemám rada toto ročné obdobie, priam ho neznášam. Vždy, každučký rok sa chcem minimálne na tri mesiace odsťahovať na Bali. Ale muž nechce!!! :-)

     Kedysi dávnejšie mi bolo jedno či je v zime -20 alebo +5°C, ale odkedy mám deti neviem si pomôcť a túžim po normálnom mraze a kope snehu, keď už žijeme v pásme, kde sa striedajú ročné obdobie. Minulý rok to vyšlo, veľkéééé kopy snehu, na ktorých sa Šimon vyšantil dosýta.
Síce ovládanie kočiara bolo náročné, mráz sa nám zarezával pod nechty, ale  deti nemali problém, čo robiť počas víkendov a prázdnin. Adel ešte (žiaľ) nemala tú možnosť, bola malá a z kočiara bol sneh hviezdne ďaleko. Piškota však už cupitá, skôr po blate, malom blate a veľkom blate, kde ju zavedie Šimon, alebo jej dá príkaz, aby to vyskúšala. Poslúchne. Hlupáčik náš maličký. Sneh musíme hľadať alebo za ním cestovať. Doma sú deti po uši od blata a práčka len perie a perie a perie...

     A tak sme sa vybrali do Tatier na Hrebienok, omrknúť to tam. Zažiť niečo iné, uvidieť trochu viac snehu ako len "pocukrovanú" trávu. Vyviezli sme sa lanovkou, lebo ako správni rodičia sme vedeli, že po výlete budeme viac dod.baní ako naše deti. Určite to poznáte. Keď si myslíte, že ich hento alebo tamto fyzický zničilo, oni naberú nový dých.

Šimon hneď uháňal na prvý kopec, ktorý videl a šmýkal sa. Celý natešený, že konečne mohol vyskúšať vianočný darček. Mokrý bol donitky. Veľmi sa tešil zo snehu, bolo na ňom vidieť radosť, aj nám povedal: "To bol super deň!" Miestami nevedel, kam má ísť, všade bol sneh a takmer na každom kroku bolo vyšmýkané miesto. Adel pri sánkovaní (išla so mnou alebo manželom) mala  na začiatku smrť v očiach, no po piatej jazde si zvykla.  Nemala averziu voči snehu, skôr by sa s ním chcela hrať a jesť na všetky spôsoby. Snáď budúci rok nám perinbaba nadelí viac snehu, aby sa deti mohli vyšantiť, a nemuseli sme za ním cestovať. 

Domov sme prišli unavení, deti predriemali v aute, nabrali nový dych a pokračovali vo večernom vyčínaní.

     Keď už sme na Hrebienku boli, pozreli sme si aj Tatranský ľadový dóm, klobúk dole pred týmto umením. Každá jedna socha bola krásna a výnimočná. Dokonca aj deťom sa páčili. Určite ľadové sochy stoja za pozretie.

Ako som tak videla deti šantiť v snehu, na snehu, vynorili sa mi spomienky na moje detstvo. Ako sme ráno zababušení do tisíc vrstiev oblečenia ráno z domu odišli a vrátili sa naobed premočení, ale šťastní, lebo sme sa všetci dedinské deti stretli na kopci a sánkovali, bobovali alebo šmýkali. Oooo, nádherné detské časy, kedy sme  si užívali snehu (života) a zimy. Dokonca som raz lapala po dychu, odvtedy som sa síce na boboch nešmýkala, ostala som radšej verná saniam. Na tie sme sa vedeli zmestiť všetky tri sestry a fičať rovno do jarku. Niekedy sa nám podarilo skončiť aj tam, v lepšom prípade bol potok zamrznutý, v horšom prípade sme vyskakovali zo saní. Ale bola to sranda. Váľali sme sa po snehu, robili rôznych anjelov až kým sme neboli úplne mokré, tak ako môj syn vtedy na Hrebienku. Doma sme vyskočili na pec a tam sa hriali, kým sa nám končatiny "nerozmrazili". K detstvu jednoducho zima a sneh patrí, to čo môžu deti zažiť na snehu, nezažijú pri mori ani nikde inde.

     Tento týždeň na nás síce útočí arktická zima, no ani to nie je podľa nášho gusta, a tak bývakujeme doma a liečíme sa z chorôb. Verím však, že čoskoro príde lééééto.
Ako ste na tom vy? Máte radi zimu? Navštívili ste Tatranský ľadový dóm? Absolvovali ste už tento rok sánkovačku, lyžovačku, či inú zimnú aktivitu?

Prajem príjemný arktický týždeň *m