Mami prepáč!
Až keď som sa stala matkou, som pochopila, čo všetko sme našej mamine navystrájali. Mami prepáč, že sme Ti roztrhali zápisníky, diáre, denníky či listy, že sme pokreslili a roztrhali modlitebné knižky či obrázky v nej. Mami prepáč, že sme Ti brali všakovaké maľovatka a zničili ich nepremyslenými ťahmi. Mami prepáč, že sme dokázali použiť rúž na jednu šupu, nevediac že ty by si ho dokázala použiť ešte tisíckrát. Mami prepáč, že sme Ti kradli oblečenie či topánky, a potom sa tvárili, že to nie my! To s(S)amo?!!
Až teraz, keď mám dcéru a všímam si ako sa z nej stáva ničiteľ mojich (ženských) vecí, som si spomenula na Teba, mami, ako si hovorila, čo všetko sme robili. Tá naša piškota sa vie poriadne zmaľovať a aj patrične zničiť najlepšie a najdrahšie očné tiene. Nepotrebuje na to žiadny aplikátor ako ja, veď má desať prstov. Vie seba i okolie t.z. celú kúpeľňu narúžovať s tým najčervenším rúžom. A potom bojujem aj s čistiacimi prostriedkami, ktoré nie vždy zaberú. Mami prepáč, že sme boli ako neriadené strely bez rozumu, že sme ničili tvoj krehký ženský život. Asi preto teraz dostávaš od nás najviac kozmetiky a chceme to (ne)vedomky odčiniť.
Obdobie vzdoru a plač
Približne štyri mesiace s piškoťáčkou bojujeme. Zavítala k nám prvá puberta. Že čo to je? Vzdoruje jedna radosť! Ja idem vpravo ona vľavo, ja idem hore ona dole, ja jej obúvam tenisky ona topánky, ja chcem, aby išla spať ona sa ide hrať, o jedle ani nehovorím.
Vonku je to super! (Myslím ironicky) Takmer zakaždým sa piškota rozhodne zastaviť sa na strede cesty na priechode pre chodcov. A to znamená boj! Len ju potiahnem na chodník a počkám, kým ju to prejde. Áno, hodí sa o zem, kope nohami, reve na celé mesto a my čakáme. Aj sa pri nej pristavujú ľudia a chcú jej pomôcť, ale razantne odmieta. Vie, že je to jej chvíľa!Vie, že ju to samu musí prejsť. Až keď sa upokojí a prestane plakať, snažím sa jej dohovoriť. Vlastne teraz má také plačlivé obdobie, lebo nie je po jej vôli. Dokonca ma raz zastavila jedna pani, či mi nie je ľúto, že také malé dieťa a tak plače. "Nie, nie je," odpovedala som. Neviem, či pani má alebo nemá deti alebo len zabudla. No pred dvoma minútami, piškota mala rovnaké správanie a nemôžem jej predsa všetko dovoliť. Keď nechcem kričať, ani biť ju, musím počkať aj za cenu, že okoloidúci si myslia, aká hrozná krkavčia mater som.
S maľovatkami je to rovnaké. Piškoťáčka chce, lebo mama môže. Nezaujíma ju, že je ešte malá, že má na takéto veci čas, a tak keď nepostrehnem jej obratnosť, prídem o nejakú tu maľovačku. Postupne sa s tým zmierujem a verím, že ju toto obdobie čoskoro prejde.
Plač máme na dennom poriadku, mám pocit, že to by už ani nebol deň bez plaču. Plače veľa, pri každej príležitosti, vlastne i keď príležitosť nemá. Plače pre každú blbosť. Áno chápem, pre ňu sú to veľké veci a plačom sa snaží dosiahnuť svoje.
A čo dodať k tomuto obdobiu? Najlepšou radou je VYDRŽAŤ, VYDRŽAŤ, VYDRŽAŤ, pretože raz toto obdobie pominie a možno sa na tom aj časom zasmejete. Netreba sa ani zlostiť na seba, keď zlyháte a budete kričať(pretože ste nestihli počítať do päť), skôr si to treba uvedomiť a dať to dieťatku najavo, snažiť sa mu dohovoriť a ospravedlniť sa je najlepším liekom. Mierna ignorancia dieťaťa v záchvate nezaškodí. U nás to platí, zväčša ju plač prejde. Ak sme vonku a vystrája, vzdialím sa od piškoty, ale vždy ju mám v dohľade, i vtedy povolí a ide mojim smerom nie jej.
Ako ste na tom? Zažili ste obdobie vzdoru? Ako ste to zvládli? Máte na toto obdobie dobré či skôr zlé spomienky?
Príjemný víkend *m
Plač máme na dennom poriadku, mám pocit, že to by už ani nebol deň bez plaču. Plače veľa, pri každej príležitosti, vlastne i keď príležitosť nemá. Plače pre každú blbosť. Áno chápem, pre ňu sú to veľké veci a plačom sa snaží dosiahnuť svoje.
A čo dodať k tomuto obdobiu? Najlepšou radou je VYDRŽAŤ, VYDRŽAŤ, VYDRŽAŤ, pretože raz toto obdobie pominie a možno sa na tom aj časom zasmejete. Netreba sa ani zlostiť na seba, keď zlyháte a budete kričať(pretože ste nestihli počítať do päť), skôr si to treba uvedomiť a dať to dieťatku najavo, snažiť sa mu dohovoriť a ospravedlniť sa je najlepším liekom. Mierna ignorancia dieťaťa v záchvate nezaškodí. U nás to platí, zväčša ju plač prejde. Ak sme vonku a vystrája, vzdialím sa od piškoty, ale vždy ju mám v dohľade, i vtedy povolí a ide mojim smerom nie jej.
Ako ste na tom? Zažili ste obdobie vzdoru? Ako ste to zvládli? Máte na toto obdobie dobré či skôr zlé spomienky?
Príjemný víkend *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára