Cez víkend sme mali výročie. Nie, nepamätám si všetky míľnikové dátumy, mám ich zapísané. Pamätám si, že to bolo v určitom časovom období.
Pred piatimi rokmi som prišla bývať do nového mesta, nového (prerobeného) bytu, s novým (jediným) manželom a "novým" dieťaťom. Striedali sa vo mne rôzne pocity ako šťastie, že konečne vo svojom, obavy ako si zvyknem na prostredie a ľudí, strach, čo budem robiť sama s dieťaťom a zmätenie ako vyjdem na jednu cestu s mužom.
Totižto po pôrode som bola dva týždne pri mame, lebo bola Veľká noc a byt nebol úplne dokončený. Jóóój, tam bolo vážne ako na dovolenke, mamička sa o mňa starala, nerobila som nič, len dojčila, spala a zvykala si na syna. Skutočná realita prišla potom. V byte sme ešte nemali interiérové dvere ani gauč, ale na naliehanie muža som zbalila stopäťdesiat kufrov a prišli do bytu. Voňal novotou, farbou a drevom! Chvalabohu, okna som stihla poumývať tesne pred pôrodom. Vzhľadom na moje pobláznené popôrodné hormóny plakala som.
V byte sme sa zabývali rýchlo, máme ho radi. S mestom to už také jednoznačné nie je. Chýbali mi kamaráti, kolegovia, známi i neznámi, chýbala mi anonymita i práca. Odrazu som pretrhla viaceré kontakty. Udržiavať akýkoľvek vzťah na diaľku je ťažké. Veľmi som trpela. Nedokázala som sa s tým zmieriť. Dlho som bojovala s touto situáciou, až oveľa, oveľa neskôr som prišla na to, že lepšie bude prijať život so všetkým, čo nám ponúka na akomkoľvek mieste.
Prvú noc v byte Šimon hrozne plakal. Odrazu to nebolo pokojné spiace bábätko, ktoré stačilo nadojčiť. Myslím, že cítil, že som nepokojná, že sme zmenili prostredie, že sa zmenilo VŠETKO. Keby mi v tom čase niekto povedal, že som nešťastná, súhlasila by som. Áno, na určitý čas som bola nešťastná. Dostihla ma popôrodná depresia a všetky tie nové okolnosti pridali na mojom stave. Bojovala som so sebou, synom, manželom i s celým svetom. Mala som pocit, že zo začarovaného kruhu sa nikdy nedostanem. Ale vykorčuľovala som z týchto stavov a aj keď Šimon veľa plakal, často sa v noci budil, prežili sme. A spomíname skôr na tie príjemné chvíle.
A ešte tu bol chlap, muž, manžel v jednej osobe. Boli sme síce manželmi niekoľko mesiacov, no nikdy sme spolu nebývali a každý si žil (aj po svadbe) svoj doterajší život a naďalej sa stretávali cez víkendy. Stále som žila, bývala, pracovala v Košiciach a muž doma. Našim spoločným záujmom bol byt. Keď sa ho kamaráti opýtali, čo sa zmenilo po svadbe. Povedal: "Nič! Ja som stále vo Svidníku a žena v Košiciach." Preto je tento dátum výnimočný!!!! Práve 7. 4. 2013, keď nás muž priviezol so všetkými mojimi haraburdami, s dieťaťom na rukách, so slzami v očiach sme začali spolu ŽIŤ SPOLOČNÝ MANŽELSKÝ ŽIVOT. Žijeme ho doteraz, prvý rok bol veeeeľmi náročný pre oboch. Obaja sme mali zmiešané pocity, ako to zvládneme. Hádali sme sa, plakali, utešovali, mojkali a pochopili, že trpezlivosť ruže prináša, že vzájomné porozumenie, tolerancia a láska nám pomôžu prekonať ťažké chvíle. Že žijeme život, aký chceme, že ako bláznivo sme sa zaľúbili a spoznali, tak bláznivo sme sa zasnúbili, ešte bláznivejšie sme sa zosobášili a splodili dieťa. Všetko sme chceli!!! Nič sme nenechali na náhodu! A náhodou nie je ani päť rokov spoločného bývania...
*m
*m
Martinka, je to velmi pokojne a jemne, az mam chut vratit sa v case spet a vela veci urobit inak
OdpovedaťOdstrániťAhoj, rada by som odpovedala zmysluplnejšie, keby som vedela komu? :)
OdstrániťNechcem vrátiť čas, všetko je tak ako má byť! Pekný deň Martina