Ahojte mamičky, žienky,
po dlhšej dobe - cca po roku - som sa z domu dostala pred siedmou hodinou ráno. A bol to veruže šok! Príjemný! Hneď pred vchodom ma na lícach pohladil jarný vánok. Pokoj, a pritom niekde v diaľke pomaly vykúkajúce slnečné lúče. Žiadni ľudia ponáhľajúci sa do práce, školy, obchodu, úradu ..... NIKTO!!! Chvíľka stvorená pre mňa! Na okamih som sa zastavila, pozrela na nebo a s priblblým úsmevom na tvári a iskrou v očiach som si povedala: "Tak toto som už dáááávno nezažila! Bože, ako mi to len chýba!"
Štebot vtáčikov lahodil mojej duši, srdiečko radosťou spievalo a aj som, pohľadom, hľadala tie malinké spevavé stvoreniatka, aby som sa na 100% presvedčila, že jar je naozaj TU. Nenašla som ich! No verím, že budem mať ešte príležitosť pozorovať ich. Keď nie v meste, na dedine u našich určite, kde z balkóna bolo kedysi vidieť lastovičky a vrabce ako si hrkútajú na elektrických drôtoch. Snáď neodišli!
Chýbajú mi klopkajúce podpätky medzi blokmi, rýchly krok, niekedy beh na električku, zvuk veľkomesta, ranná káva, pozorovanie ľudí ako sa za niečím ženú... Verím, že príde čas, kedy toto ešte zažijem! Počkám na správnu konštaláciu hviezd. Musím uznať, každé obdobie života má svoje čaro, treba sa len naladiť na správnu nôtu a prijať život tak, ako ide. Je zbytočné bojovať s osudom, s tým, čo máme predurčené. Ťažko sa to dá zmeniť. Popravde dlho som bojovala so situáciou do akej som sa dostala. Vééééľmi pomaly a neskutočne dlho mi dochádzalo, že je to márne. Ale o tejto situácií inokedy. Dnes maličká úvaha o jari. Málokedy si uvedomíme tak obyčajné, klasické, stereotypné veci ako je striedanie ročných období. A ako nám deň za dňom uteká život pomedzi prsty. Niektorí stojíme na jednom mieste, iní sa zaženieme za niečím, čo nám dáva podstatu nášho bytia. Je len na nás ako uchopíme svoj život do vlastných rúk a ako s ním naložíme. Neostáva nám nič iné, len si veriť, že robíme všetko preto, aby nám bolo lepšie.
Dlhšie vnímam ako roky, mesiace, týždne, dni rýchlo utekajú. Síce môj život je momentálne jednotvárny a nezaujímavý a dni mi idú pomaly, no v konečnom dôsledku (keď sa zamyslím) aj tie moje stereotypné dni akosi letia. Väčšina ľudí sa za niečím ponáhľa, musia podať dobrý výkon, aby dosiahli nejaký zmysel dňa, aby ich mal niekto rád. Od dospelákov sa akosi prirodzene vyžaduje denný pracovný výkon. No najhoršie je, že v dnešnej dobe to vyžadujeme aj od detí. Nemyslíte? Tak trochu sa zamyslíme.
Mamičky, oteckovia, babičky, dedkovia nevyžadujete od svojich malých ratolestí vždy niečo? Je jedno o akej vekovej kategórii sa bavíme. Nechcete od detí, aby všetko spapalo? Aby sa vedelo samo hrať? Aby pišalo do nočníka? Aby samo zaspávalo? Aby samo jedlo? Aby zrozumiteľne rozprávalo? Naozaj neočakávate, nebazirujete na výkone? Nie som si istá! Chcete to a hento! Ale je to správne? Je to vhodné vo výchove? Budete mať menej radi svoje deti, vnúčence, ak nepodajú dobrý výkon? Teda neprinesú dobrú známku zo školy? Pobijú sa v škôlke? ....
Netlačme, nenúťme deti robiť to, čo sami nechceme. Veď ani mi nemáme radi, ak nás šéf tlačí v práci, lebo iba vtedy budú dobré odmeny. Áno, dnešná spoločnosť je založená na výkonoch, ale čo keby sme svoje deti skôr pohladili a umožnili im v detskom veku skôr emočne rásť. Budujme si dobré vzťahy. Veď vývin dieťaťa záleží od najdôležitejšieho vzťahu medzi dieťaťom a matkou. Umožníme nášmu malému, aby bolo v pohode a nechajme na ňom kedy sa čo naučí. Na rôzne iné výkony budú mať ešte čas A skôr či neskôr budú musieť podať výkon či už v škôlke, škole, práci, pretože sa to od nich bude očakávať. Toto bohužiaľ nezmeníme!!!
Mám trojročného syna a vždy som od neho niečo očakávala. Nejaký výkon! Napr. nemať plienky, povedať základné farby, počítať do päť, lenže moje dieťa mi kašle na farby a číslice. Ono sa chce hrať a môžem sa aj na hlavu postaviť, aj tak nebude robiť, čo chcem ja. Bola som z celej situácie sklamaná, deprimovaná, frustrovaná. Až som si povedala: "Dosť!" Všetko sa naučí v správny čas. Každé dieťa je individuálne. Najhoršie je, keď porovnávame deti (svoje i cudzie). I ja som to robila. Potom som prijala život ako ide. Niektoré veci nemôžete prerobiť. Pochopila som, že svojho syna mám rada takého, aký je. I keď ma zlostí, i keď je dobrý, i keď sa pekne hrá doma, či vonku, alebo takto skáče po všetkých mlákach. Zvykla som si a zároveň uvedomila si, že je to dieťa, že sa teší, keď si môže začľupkať vo vode. Och, keby ste videli ako sa teší, keď mu voda vystriekne na všetky strany. :) :) No zabránili by ste mu v toľkej radosti. Ešte ho čaká netaký svet. Plný hlbokých mlák, priepastí a život ho naučí bojovať.
Preto milé mamičky nevyžadujte stále od svojich malých ratolestí nejaký výkon, skúsme ho oceniť láskou, pohladením, dotykom, úprimným láskavým slovom "ĽÚBIM ŤA". Zaujímajme sa o svoje deti bez toho, či spravia alebo nespravia, čo od nich očakávame. Je to len o zvyku, vyjadriť city dotykom, pohľadom, slovom a verte mi vaše dieťa bude najšťastnejším na svete. Spomente si, koľkokrát vás vaše dieťa objalo, pobozkalo...len tak, bez toho, aby ste mu to kázali. Ja to ani neviem zrátať. Nespočetne veľa krát!!! A v tom momente mi to dôjde. Je to najdokonalejšie stvorenie akému som mohla darovať život.
Preto milé mamičky nevyžadujte stále od svojich malých ratolestí nejaký výkon, skúsme ho oceniť láskou, pohladením, dotykom, úprimným láskavým slovom "ĽÚBIM ŤA". Zaujímajme sa o svoje deti bez toho, či spravia alebo nespravia, čo od nich očakávame. Je to len o zvyku, vyjadriť city dotykom, pohľadom, slovom a verte mi vaše dieťa bude najšťastnejším na svete. Spomente si, koľkokrát vás vaše dieťa objalo, pobozkalo...len tak, bez toho, aby ste mu to kázali. Ja to ani neviem zrátať. Nespočetne veľa krát!!! A v tom momente mi to dôjde. Je to najdokonalejšie stvorenie akému som mohla darovať život.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára