Vybrali sme sa na víkend k babke. Autobusom. Veď bude sranda. S dvoma malými deťmi a kočiarom to veruže sranda je. Ešte keď počas 33 km prestupujete... No nič nejak sme to zvládli. Prvýkrát sme išli aj s Adelkou. Pre Šimona je cestovanie autobusom zážitkom. Ďalšie podnety na rozmýšľanie a rozprávanie. Tajne som verila, že aj Adelka ostane očarená.
Už keď sme sa viezli bola pohoda. Len nastupovanie je trochu náročné pre mamičky s deťmi. Raz sa nájde dobrodinec, čo pomôže s kočiarom, inokedy nie. A tak na nás polovica autobusu čumela a v ich očiach bolo vidieť "preboha, kde sa tá trepe s tými deťmi a kočiarom".
Neodradilo nás ani posilňovanie svalov na rukách pri ťahaní kočiara hore schodmi. Konečne sme sa usalašili! A poviem vám, to je teda bomba, keď sa už veziete. Šimon sledoval okolie, sem-tam prehodil vetu, keď zazrel poľnohospodárske stroje alebo zvieratá. V jeho očiach bolo vidno ako sa teší. Neviem, či z cestovania v buse, alebo že ideme k babke "robotovať" na záhradu. (Celý týždeň rozprával, že chce ísť k babke sadiť, kopať a polievať. No nesplníte mu to, keď po tom tak veľmi túži?) Poviem si: "Som spokojná! Keď moje dieťa je spokojné i ja som!"
Neodradilo nás ani posilňovanie svalov na rukách pri ťahaní kočiara hore schodmi. Konečne sme sa usalašili! A poviem vám, to je teda bomba, keď sa už veziete. Šimon sledoval okolie, sem-tam prehodil vetu, keď zazrel poľnohospodárske stroje alebo zvieratá. V jeho očiach bolo vidno ako sa teší. Neviem, či z cestovania v buse, alebo že ideme k babke "robotovať" na záhradu. (
Adelka nemo sedí v kočiari, na všetkých sa usmieva. Cez sklo vidí ako sa mení obraz, je z toho unesená. Navonok pôsobí ako anjelik. Cestujúci si možno aj povedali, "aké dobré deti, ako pekne sedia, nevystrájajú". Zdanie niekedy klame!!! Treba uznať moji čerti sú na verejnosti ako z knižky. Na chvíľu sa pýšim skvelými deťmi. Neplačú, nekričia, nebijú sa, iba pozorujú svet. (Stále ich mám rovnako rada, nech robia čokoľvek.)
V tichu myšlienok a zvuku autobusu sa premiestnim cca dvadsať rokov dozadu. Smejem sa ako mamina cestovala s troma malými deťmi (Lei, ty si bola trošičku neskôr :-)) busom. Každá z nás niečo chcela, ale tiež to bol pre nás zážitok. Pre ňu asi nie! Ako sa doba zmenila. Niekedy sa autobusom cestovalo všade. Bolo to samozrejmé. Teraz sme pohodlní, nechce sa nám, skôr volíme auto ako dopravný prostriedok. Niektoré deti snáď ani nesedeli v autobuse. A veruže prichádzajú o zážitky, či rôzne úsmevné skúsenosti. Kedysi nebolo vôbec výnimočné stretnúť mamičky s kočiarmi v autobuse, teraz sú také busy, čo keď nedajbože dva kočiare nastúpia, už sa dá len ťažko pohnúť z jedného konca na druhý. Pamätám si ako sme sa tešili, že sa vezieme a na vedľajšom sedadle sedí kamarátka, ako to s nami hádzalo, ako sme sa smiali na hlúpostiach, hodnotili jazdu šoféra.... Nebola žiadna klíma, malé okienka boli otvorené dokorán a komu v lete najviac viali vlasy bol najväčší frajer. V lete spotení, smradľaví ľudia vystrkovali ruky von oknom, len aby ich trochu vietor osviežil. Zápach bol nezabudnuteľný treba uznať, ale poväčšine sme sa stretli v autobuse dobrá partia, ktorá sa i na pár kilometroch vedela zabaviť. Celé roky som cestovala autobusom do Turian, Stropkova, Svidníka, Prešova i Košíc, nielen ako dieťa, ale už aj ako pracujúci dospelý človek. Vďaka autobusu sme mali "zimné" prázdniny, pretože nasnežilo a bus neprišiel alebo neprešiel kopec. Vtedy sme ako deti boli vďační i za deň voľna v škole, a neprekážal nám zápach výfuku, či ľudí, alebo hluk autobusu. Dnes v 21. storočí pozeráme na túto možnosť dopravy asi ako na poslednú., no ja si to s deťmi ešte určite zopakujem, aspoň na chvíľu budú pokojne sedieť a nevyžadovať nič.
FAREBNÉ POLIA má v lete fascinujú, tá naša príroda je ozaj nádherná.
Krásný deň prajem *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára