Keď musí nastať zmena...

34. ŽIVOT OBYČAJNEJ MATKY

     V živote každého z nás nastanú rôzne medzníky. Nie je tomu inak ani pri deťoch. I naša malá piškota sa odrazu ocitla na križovatke. Musela sa jedného vzdať, aby mohlo prísť niečo iné. A veruže to nebolo jednoduché. Pre všetkých. Plakali sme, lamentovali, ochkali, jojkali...

     Nejak zvlášť som sa na danú chvíľu nepripravovala, bolo mi jasné, že táto zmena musí raz prísť, no inak som sa tým nezaoberala. Situáciu som nesílila, nehrotila som to. Nemala som presne stanovený deň, kedy prestať. Uvedomovala som si, že raz to musí prísť. Skôr či neskôr.

     Prišiel večer, čas spánku, hodina H. Vôbec som netušila, že sa to stane. Ráno som nemala žiadne takéto pohnútky. Totižto v hlave mi preblesklo, že ukončím
dojčenie. A tak som jej večer pred spaním nedala prsník, ale pripravila mlieko do fľaše. Och!!!, to bolo plačuuuuu! Plakali sme všetci traja. Ona plakala, lebo zúfalo chcela prsník, aby sa upokojila, aby sa nasýtila, aby sa pohrala a nakoniec, aby zaspala. Žalostne plakala. Srdce mi zvieralo. Trhalo mi ruku vyhrnúť si tričko a dať jej prsník. Ibaže, niečo vo vnútri mi hovorilo, "buď teraz alebo nikdy". Oči sa mi zaliali slzami. Plakala ona, ja som slzy tiež neudržala, a tak sme plakali obe. Zúfalo! Žalostne! Hlasno! Spoza dverí k nám prišiel Šimon, oči mal plné sĺz. Pýtam sa ho, "prečo plače", "lebo Adelka  veľmi plače". :-( Ach jáááááj, naše empatické dieťa. Odrazu sme plakali všetci traja. Adela, lebo chcela svoju "dudu". Ja, lebo mi bolo smutno. Šimon, lebo sme plakali my dve. Od zúfalstva vzala fľašu do úst a uspokojila sa i s takýmto mliekom. Plakala, aj keď zaspávala. I keď bola v mojom objatí, vždy plakala...

Po niekoľkých minútach, keď jej telíčko oťaželo, zavládlo ticho. Bolo počuť ako pomaly zaspáva a vnára sa do hlbín sna, cítila som, že i napriek mlieku je spokojná, videla som jej krásny úsmev, ktorý mi darovala, a ktorý hovoril: "Netráp sa mami. Ja to zvládnem!" Ležíme v objatí. Ako vždy zaspáva na mne. Zrazu sa mi po lícach kotúľali slzy ako hrachy. Nevedela som ich zastaviť. Plakala som akoby mi vzali moju obľúbenú hračku. Keby som bola Alica v krajine zázrakov, určite by som sa topila v jazierku sĺz. Zmáčala som celý vankúš. Objímam malú piškotu stále silnejšie, prúd sĺz je intenzívnejší... Mám pocit, že vonku začalo pršať. Hovorím si, "dokonca začalo plakať celé nebo." Aká irónia. Stále plačem... neviem, či preto, že prestávam dojčiť, že už nebudem v takej tesnej blízkosti s piškotou, alebo preto, že moje dievčatko vyrástlo, alebo preto, že pravdepodobne už nepocítim byť tak dôležitá pre niekoho. Byť jedno telo, jedna duša i po pôrode. 

      Keď sa na situáciu pozerám s odstupom času, moje slzy boli symbolom báječného pocitu - dojčenia, ktorý mi život umožnil i pri druhom dieťati. Som spokojná a rada, že sme to viac ako rok potiahli. Prekonali sme spoločne rôzne prekážky, ale tretí zápal prsníka bol (asi) znamením prestať  a posunúť sa do ďalšieho levelu. Dovoliť Adelke vyrásť. Boli to slzy šťastia i smútku, že sa to končí. Že nebudeme mať svoju chvíľku. Len my dve.  Po niekoľkých týždňoch viem, že som jej vôbec neublížila, že s fľašou plnou mlieka je tiež šťastná, spokojná a nasýtená. Ešte párkrát v noci dostala prsník, hlavne preto, aby sa mi znova nezápalil, ale v konečnom dôsledku sme prešli hladko na ďalšiu dráhu.

        Križovatku sme zvádli, vybrali sme si, očividne, dobrý smer cesty. My matky sme rozcitlivené, keď má nastať nejaká zmena v živote našich ratolestí, no nakoniec to zvládneme s hrdosťou, úctou i pokorou k sebe samej i k životu.

Mali ste aj vy nejaký podobný pocit, keď ste ukončovali dojčenie?

Majte krásny deň *m