Zvianočnieva sa

24. ŽIVOT OBYČAJNEJ MATKY

Drahí priatelia,

i tento rok sa Vianoce nezadržateľne blížia. Máme za sebou prvú adventnú nedeľu a mne tu, pri písaní, horí sviečka na adventnom venci, popíjam si popoludňajšiu kávičku (takú slabučkú, aby Adelka v pohode zaspala), počúvam vianočné koledy a teším sa na Vianoce.

Totižto nie vždy som mala takýto postoj k vianočným sviatkom. Ešte pred pár rokmi som ich nemala vôbec v láske, priam som ich neznášala a to hneď z viacerých dôvodov.

Prvý. Nikdy som nebola tá, ktorá nakupuje darčeky už od septembra. Aj som si to veľakrát hovorila, ale nakoniec čas tak rýchlo ubehol, až som prišla na to, že Vianoce už trieskajú na dvere o sto tristo. Tento rok som to chcela stihnúť v predstihu, z pohodlia domova, ale ešte nemám takmer nič. Znova som dopadla! Keď tak nad tým dumem, asi ma baví ten predvianočný zhon, hahahaha! Keď si predstavím tie prepchaté nákupné centrá ako sa ľudia naháňajú, jeden do druhého strkajú, krivo na seba pozerajú, nadávajú, prichádza mi zle. V ostatných rokoch sme skôr po centre naháňali syna a nie darčeky. Teda musím uznať minulý rok sme to zvláštnym načasovaním vystihli. Nakúpili sme v obchodnom centre, ktoré bolo takmer prázdne a doteraz na to s manželom spomíname. A nejde len o darčeky, i keď dlho premýšľam, čo by mojich blízkych potešilo a nezapadlo prachom už mesiac po sviatkoch. Predovšetkým neznášam ten zhon a chaos v potravinách. Už tesne pred dňom D sa ľudia idú zblázniť, nakupujú akoby mal prísť koniec sveta. Nemyslím, že sviatky sú o prežieraní sa, ale o chvíľach trávených s rodinou za prítomnosti malého Ježiška. Lenže niektorým ľuďom je to jedno!

Druhý. Ešte keď sme  všetky bývali s rodičmi, bola hneď od rána u nás napätá atmosféra. Nervozita sa dala krájať. Naša mamina ma v ten deň narodeniny, a nikdy to nebolo bez kriku, hádok. Keďže ona ten sviatok nemala rada, tak to preniesla aj na nás. Aj sme sa snažili (keď sme boli staršie) prežívať toto obdobie humorne, pokojne, no málokedy sa nám to podarilo. Jasné, žena ma počas štedrého dňa najviac práce a keď je veľká rodina, dá jej zabrať, aby všetko stihla. No myslím si, že všetko je o správnom plánovaní a načasovaní, a samozrejme zainteresovaní ostatných členov rodiny. Večera sa predsa sama nepripraví. Zažili sme rôzne vianočné sviatky, od odmietnutia jedného člena rodiny pri štedrovečernom stole, cez plávanie kapra vo vani tesne pred večerou, blbé pripomienky pri stole, po slzy roniace sa našimi tvárami. A neboli to slzy šťastia. V tom momente to boli ťažké časy, ale teraz sa nad tým už len pousmejeme. V súčasnosti každá z nás prežíva svoje vlastné Vianoce.

Odkedy som sa vydala, je to iné. Tieto sviatky zbožňujem. Pripravujem si vianočné ozdoby, stromček nám stojí už od Mikuláša (nie deň pred sviatkami ako to bývalo kedysi), so synom spolu pečieme a spievame si vianočné piesne. Koledy nám hrajú minimálne mesiac pred sviatkami a vytvárajú sviatočnú atmosféru. Iba manžela to vytáča. Dekorácie dolaďujem prvú adventnú nedeľu. Veď prečo by sme sa mali tešiť zo všetkých tých vianočných vecí iba týždeň, dva?

Pamätám si naše prvé spoločné Vianoce. Bolo poludnie a mňa sa mužíček pýtal:"Či dnes bude večera?" Povedala som si žiadny stres, všetko zvládnem bez kriku, chaosu a naháňania sa. I tak bolo. Zvládli sme spoločne prvé i druhé Vianoce, tretie sme boli pri rodičoch. Ani tento rok sa nemienim naháňať, pokúsim sa naplánovať si to ako najlepšie budem vedieť. S dvoma deťmi to bude o trošku náročnejšie, ale je tu predsaa manžel? Nemusí to byť všetko len na mne (na nás ženách), správnym naladením muža, aby si myslel, že to je jeho nápad, že to je jeho zásluha bude aj štedrá večera fantastická a pripravená včas.

Ako ste na tom vy? Pomáha Vám manžel/partner? Stresujete? Darčeky už mate nakúpené?

Príjemný týždeň  *m