Milé mamičky/ženy,
naša malá/veľká piškóta má už sedem mesiacov, presne na deň jej vykukol prvý zúbok. Och, koľko bolo radosti. "Ukáž, ukáž, aj ja chcem vidieť!" A Adela to mala v .... :-) Pohyby má trošku spomalené (oproti Šimonovi v jeho veku), asi má ťažký zadok a ešte keď naloží, tak sa nečudujem, že sa jej nechce pretočiť. Mám pocit, že zaujala stanovisko "mám na to ľudí". "Keď budem jačať, kričať a poriadne revať, predsa len mi podajú hračku alebo ma zoberú na ruky." Och, už v takom "mladom" veku vedia tie naše deti ako na nás, čo?
Už sedem mesiacov dojčím a som na to hrdá a veľmi šťastná, že mi to je umožnené. Je mi jasné, že nie každá matka môže dať tento dar svojmu dieťaťu. Z rôznych dôvodov nemôžu dojčiť. Tie, ktoré nemôžu a chcú mi je ľúto, že nemôžu dať bábätku to najcennejšie, čo matka môže dať v prvých mesiacoch dieťaťa. Avšak sú aj také ženy, ktoré od začiatku nechcú dojčiť. A to nechápem!!! Veď dojčením dávam svojej malej piškótke tie najvzácnejšie a najlepšie vitamíny, živiny a protilátky. Neviem si predstaviť, že by som nekojila. Je to naša chvíľka - intímna záležitosť. Budujeme si takto vzťah. Každým dojčením je medzi nami silnejšie materinské puto. Dojčenie je nenahraditeľné (aj keď v reklamách hovoria niečo iné), pocit ako dávate svojmu dieťaťu to naj zo seba je neopísateľný. Chvíľa len medzi nami, ak nevbehne do izby alebo nezakričí Šimon. Môžem ju hladiť po hlavičke, obdivovať jej dokonalé telíčko, pritúliť si ju k sebe a dať jej tu najprirodzenejšiu vec akú príroda ponúka.
Jasné, nebolo to vždy krásne a bezbolestné. Spomínam si, ako mi ju priniesli prvýkrát na izbu, ako sa hneď prisala (ten môj malý ciciačik). Vzhľadom na to, že som bola druhorodička nechali mi ju dlhšie a my sme si vychutnávali našu prvú spoločnú chvíľku. Odvtedy len cicá a cicá a cicá.
Začiatky však boli veľmi ťažké. Vedela som do čoho idem a čo ma čaká, ale spomenúť som si nechcela :-D. Ani na chvíľu som si nepripúšťala, že nebudem môcť kojiť. Aj napriek tomu, že som išla na sekciu. Veľmi dobre vieme, že v takom prípade mliečko prichádza trošku neskôr ako pri prirodzenom pôrode. Avšak podľa mňa je to o tom ako sa mamička nastaví. Veľa záleží od matky.
Keď si predstavím tie moje červené bolestivé bradavky chce sa mi plakať. Pri x-tom priložení, aby sa spustilo mlieko som len zatínala päste a zuby, aby som jej nevytrhla celý prsník a nedala umelé mlieko. Jooooj, týždne bolesti, kým sme sa zosúladili, kým sa naučila správne prisať. Keď si predstavím, že každé tri hodiny som jej dobrovoľne dávala prsník a znášala tu bolesť, zimomriavky mi behajú po chrbte. V tom momente by mi ani zastruhaný vlas do zadku nevošiel. Aj som si poplakala, aj ponadávala, aj vykričala mužovi, nech si ju kojí sám :-) (hahahha, čo by jej dal???). Nakoniec som rada, že som vydržala a zotrvala.
Dojčenie má určite aj svoje výhody. Okrem potrebných látok, ktoré dieťaťu dávam, je ďalšou výhodou aj to, že nekupujem umelé mlieko a tieto peniaze môžem minúť inak, že keď je dieťa hladné vyberiem prsník a napapá sa. Nemusím baliť caky-paky. Jednoducho idem a jedlo pre dieťatko mám stále zo sebou. Teoreticky v noci dlhšie spím, predsa len čas prípravy mlieka a čas vytiahnutia prsníka je neporovnateľný.
Dnes je to absolútne normálne a bezbolestné (ešte ma neuhryzla). Z Adelky sa stal poriadny prisavník, aj keď už papá prvé kašičky, i tak sa ešte stále chce dotoptať materským mliekom. Netuším ako dlho ju budem dojčiť, určite aspoň do roka. Aj Šimona som kojila takmer rok. Tak nech sú tie moje deťúrence narovnako. Čas ukáže ako dlho.
A vy milé budúce mamičky či terajšie prvorodičky, ak chcete dojčiť, no cítite sa momentálne pod psa, treba len zaťať zuby a vydržať. Uvidíte, bude to stáť za to. Všetko časom prebolí a vy si po roku ani nespomeniete, že to bolelo, ale že ste svojmu dieťatku dali to najlepšie, najcennejšie, čo ste mohli dať.
Majte krásny mrazivý deň *m
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára